Deti Kellie sú odsúdené na adopciu, mama ich už nikdy neuvidí

Nútené adopcie nie sú postrachom len pre cudzincov žijúcich vo Veľkej Británii, najviac postihujú samotných Britov. Kellie vzali deti z nemocnice 13. decembra 2012. Vtedy bola nútená ísť s nimi na prehliadku pre podozrenie, že jedno dieťa zranila. Žiadne zranenie sa nenašlo, deti však aj tak umiestnili do pestúnskej starostlivosti a dnes sa už pre ne hľadajú adoptívni rodičia. Matka dostala zákaz o prípade hovoriť, ten však porušila a dostala podmienečný trest na dva roky. Momentálne nemá so svojimi dvomi deťmi povolené ani kontakty. Toto je jej príbeh, kde podrobne vysvetľuje, ako o deti prišla.

Volám sa Kellie Cottam, mám 36 rokov a som matka štyroch krásnych detí, Liama (18), Daniela (15), Aarona (5) a Faith (4). Dve z mojich detí však neoprávnene zadržiava Miestny úrad v Mold, Flintshire a momentálne čakajú na adopciu.

Naša rodina trpí Ehlers-Danlosovým syndrómom. Ide o vzácne dedičné ochorenie spojivových tkanív, takže nedržíme pokope tak ako normálni ľudia. Toto ochorenie nám spôsobuje hypermobilitu všetkých kĺbov, tie sa môžu ľahko vykĺbiť.

Ako dieťa som bola veľmi hypermobilná, bolievali ma kolená, chrbát, ramená, ruky a vlastne celé telo. Učiteľom som vravievala, že mám problém s rukami a nedokážem písať tak rýchlo, ako bolo treba, ani pridlho sedieť na stoličke. Bola som športový typ, veľmi aktívna, ale v puberte som začala mať problémy a netušila som prečo.

V 11. rokoch som tiež požiadala školu, aby mi pomohla s tým, že môj len o päť rokov starší nevlastný ujo ma sexuálne obťažoval. Moja rodina mi neverila a moja vlastná matka sa vyjadrila, že chcem na seba len upútať pozornosť.

Keď som mala 14, opäť som požiadala školu, aby mi pomohli s mojimi prvými vzťahmi, aby som v nich dokázala čeliť sexuálnemu obťažovaniu.

Keďže som už bola označená ako tá, čo len na seba potrebuje upozorniť, boli privolané aj sociálne služby. Ich pracovníci pre moju nálepku všetky moje obavy ignorovali. V ich spisoch ma nazvali klamárkou. Ja som však vravela pravdu a nielen o mojom strýkovi, ale neskôr aj o znásilnení gangom šiestich mladíkov.

Bola som len dieťa, potrebovala som pochopiť svoje telo a naučiť sa, kde sú hranice, ktoré by ma udržali v bezpečí. Jediné, čoho som sa však dočkala, keď som požiadala o pomoc, bolo vylúčenie zo školy, pretože moji rodičia odmietli spolupracovať so sociálnymi úradmi. Terapia spolu s rodičmi bola podmienkou, aby som v škole mohla ostať.

Nakoniec som naozaj otehotnela a sociálne úrady ma prinútili, aby som šla na potrat, pretože som v tom čase brala steroidové lieky na žalúdočné ťažkosti a tie by podľa nich spôsobili u dieťaťa rázštep a následnú smrť, s ktorou by som sa nevedela vyrovnať. Toto v mojich spisoch zamlčali, našťastie môj lekár má kópiu toho, čo mi povedali.

Potom som odišla na vysokú školu a neskôr som otehotnela, môj syn má teraz 18. Keď mal 7 mesiacov, mala som problémy s krkom, chrbticou. Podľa lekárov to malo psychický pôvod.

Môjmu synovi nakoniec diagnostikovali Ehlers-Danlosov syndróm a onedlho na to ho vo veku 22 rokov diagnostikovali aj mne.

Nasledovali vyšetrenia u lekárov, ktorí o mojej chorobe veľa nevedeli. Môj život sa začal točiť okolo zvládania bolesti, liekov a ortopedických pomôcok. Strácala som vôľu a na to, aby som mohla ísť von a vybaviť si veci, som používala invalidný vozík.

V tom čase som bola vydatá, ale môj vzťah stroskotal, stala sa zo mňa slobodná matka a začala som poberať sociálne dávky. Zároveň som však študovala na univerzite a naučila som sa, ako zvládať svoju chorobu.

Stretla som otca mojich mladších detí. Vzťah to však nebol dobrý, bol nestabilný, až vyústil do domáceho násilia, keď mal Aaron 5 mesiacov, a v tom čase som sa tiež dozvedela, že čakáme Faith.

Ako opustená matka bez opory rodiny som sa obrátila o pomoc na úrad v Lancashire. Potrebovala som niekoho, kto postráži Aarona v čase pôrodu Faith. Pri Aaranovi som silno krvácala a mala komplikácie, okrem toho som sa starala sa aj o starších synov. Na úrade to nebrali vážne a po pôrode som ostala na všetko sama.

Keď som zdvíhala svoju dcéru v autosedačke, tak mi vyskočila platnička, až nakoniec prišli sociálne pracovníčky, aby mi pomohli, pokým sa uzdravím, ale stretla som sa s veľkým nepochopením, keďže som inak vyzerala ako celkom zdravá.

Unavená z celého systému a aj pre problémy nájsť si s mojou diagnózou prácu som sa rozhodla robiť sama na seba. Chcela som len, aby som mala dosť peňazí na au-pair, ktorá by mi pomohla v čase, keď by som pracovala alebo musela ísť do nemocnice, tak aby som zakaždým nemusela prosiť o pomoc sociálne úrady.

23. októbra som sa dostala do pozornosti médií ako slobodná matka so zdravotným postihnutím, ktorá sa chytila do pasce sociálnej pomoci, čo viedlo k založeniu organizácie Step up Britain. Tá mala pomôcť k zmene systému, tak aby ľuďom pomáhal dostať sa z neho a začať žiť bez jeho pomoci.

Bola som slobodná matka, ale celý čas som sa stretávala len so zlyhaniami systému a mala som toho dosť.

Plánovala som, že sa presťahujem, aby som mohla pracovať z domu a poskytla miesto aj pre au-pair, ale nestalo sa tak, lebo som zistila, že si môj ex na moje meno vzal pôžičky a neplatil účty. Nakoniec som si vzala dočasný sociálny byt, pričom ma varovali, že nebudem môcť pracovať z domu. Správca bytu mi doručil oznam práve vtedy, keď som sa chystala obliecť dcéru. Na to ohlásil sociálke, že moja dcéra nebola oblečená. Pri tom len vyšla z vane a on sa tam zjavil celkom nečakane.

Už som mala všetkých úradov po krk a tak sme sa s rodinou presťahovali do Southportu, ale sociálne úrady ma stále vyčerpávali a ja som chcela len jediné – zarobiť dosť peňazí, aby som sa dokázala postarať o svoju rodinu bez ich pomoci.

Nakoniec sme si našli ubytovanie vo Walese cez organizáciu Save the family (Zachráňme rodinu). Povedali mi, že mi pomôžu a poskytnú mi priestor na to, aby som si založila a rozbehla vlastnú firmu, tak aby som sa vyhla tomu, že mi sociálne úrady vezmú deti.

Na tom mieste som videla, ako mnohé deti berú matkám a nechápala som prečo. Okrem toho tam bol muž, čo zneužíval jedno dieťa, povedali mi však, že nič také sa nedeje.

Jedného dňa som sa chystala na stretnutie všetkých ubytovaných. Chystala som svojho syna, potrebovala som ho zdvihnúť, ale práve ma bolel chrbát. Aby som sa vyhla zraneniu, musela som ho pri zdvíhaní pridržať pod hlavou. Bol to bezpečný spôsob, ktorý ľudia s mojou chorobou používajú, ale pri častom zdvíhaní mi mohla opäť vyskočiť platnička. V čase, keď boli deti celkom malé, som pri ich zdvíhaní príležitostne potrebovala pomôcť.

Jednej pracovníčke som o tom povedala s tým, že potrebujem asistenciu, aby som si neublížila a tiež plán, komu môžem zavolať v prípade, že sa mi niečo stane. Podobný plán som mala vypracovaný v starom bydlisku.

Na to sa mi ozvala sociálna pracovníčka a pýtala sa, prečo som Aarona zdvihla za vlasy a že s ním musím ísť hneď do nemocnice. Vysvetlila som jej, že to nie je pravda. Ona naliehala, že ak nepôjdem do nemocnice, príde s políciou a zoberú mi deti. Tak som s ňou súhlasila.

Myslela som si, že sa všetko vysvetlí. Namiesto toho ma začala vypočúvať polícia. správali sa ku mne, ako keby som nebola psychicky v poriadku a povedali mi, že im musím odovzdať deti a ak nie, vezmú ich aj tak, s tým, že sa s nimi ani nebudem môcť rozlúčiť. Tak som bola aj bez akéhokoľvek nariadenia nútená deti im odovzdať, s tým, že mi povedali, že ich na ďalší deň budem mať späť.

Nasledoval súd, kde som sa dozvedela, čo o mne sociálna pracovníčka napísala a prečo sa policajti ku mne tak správali. Napísala, že sa neviem kontrolovať a ovládať svoj hnev a  v čase, keď mal Aaron 7 mesiacov, musel ísť k starým rodičom, pretože som mala mentálne problémy. Môj problém s kĺbmi sa tak zmenil na mentálnu poruchu.

Našla som si právneho zástupcu. Proces trval 26 týždňov. Moje deti boli zatiaľ u pestúnov, kde boli fyzicky aj psychicky týrané.

S hrôzou som sa pozerala na to, ako sa z mojich šťastných, zdravých detí stávajú deti s prázdnym pohľadom. Vyhlasovali, že sa moja dcéra postupne otvára, ona, ktorá bola vždy taká živá a šťastná. Syn sa mal často schovávať pod stolom. Kontakty s deťmi boli nabité emóciami, prejaviť svoje city som si však nemohla dovoliť, ani sa sťažovať, inak by to vyhodnotili, že nechcem spolupracovať. Musela som sa prizerať týraniu svojich detí a nemohla som nič urobiť.

Zatiaľ na súde na mňa vytiahli celú minulosť, len aby ma mohli nejako onálepkovať.

Sociálna pracovníčka ani nebola schopná porozumieť, čo sa v spisoch o mne píše, a tak si jednoducho vybrala niektoré poznámky, prekopírovala ich a urobila z nich poruchy osobnosti, pričom mi nikdy nikto žiadnu nediagnostikoval.

Celý čas počas procesu sociálne pracovníčky negovali moje zdravotné problémy, tvrdili, že takú chorobu je ľahké predstierať. Posledný týždeň naopak tvrdili, že s takými problémami sa jedného dňa deti budú musieť starať o mňa. A to aj napriek tomu, že som vychovala dve skoro dospelé deti, ktoré sa im samy snažili vysvetliť, že naša choroba znamená, že len musíme niektoré veci robiť inak.

21. júna 2013 som celkom prišla o deti, ktoré teraz čakajú na adopciu. 28. júna mi na súde zakázali o všetkom hovoriť, nesmela som ani nikde spomenúť mená svojich detí.

Až na koniec procesu som mohla nazrieť do mojich spisov a mala som tri týždne na odvolanie.

Ja nie som právnička. Začala som hľadať pomoc na sociálnych sieťach, kde som však našla len množstvo iných rodičov, ktorým vzali na základe vymyslených obvinení deti.

Začala som posielať sťažnosti, kam sa len dalo.

Na to som dostala dva roky podmienku za to, že som propagovala Walk for Justice (Pochod za spravodlivosť).

Rovno som sudcovi povedala, nech ma zavrú, aj tak neprestanem hovoriť o nespravodlivosti, ktorá sa deje toľkým rodinám. Sudca povedal, že sa pozrie na to, prečo moje odvolanie zamietli, ale nestalo sa tak.

Snažím sa naštudovať si všetko o právnych veciach, ale nejde mi to dosť rýchlo a popritom len sledujem, ako rodičia na súdoch prehrávajú.

Čo ma však naozaj desí, je, že keď mi vzali deti, založila som stránkuwww.forcedadoptionexposed.com, na ktorú sa každý týždeň pridá 15/20 ľudí, a nemôžem uveriť tomu, v akej miere sa toto deje.

Snažím sa nájsť právnikov a novinárov, ktorí by mali záujem o môj príbeh, zatiaľ  sa však nik nenašiel, môj prípad je vraj priveľmi zložitý.

Toto však nie je len o mne, jedno dieťa je odobraté každých 20 minút.

Obávam sa, že tento systém má pedofilné zázemie vo vláde UK a rozprávala som sa už s množstvom rodičov aj detí, ktoré boli sexuálne zneužité, keď boli v náhradnej starostlivosti a následne ich umlčali. Vláda presadzuje adopciu čo najväčšieho počtu detí a prioritou je odoberať deti hneď po pôrode a do veku piatich rokov, aby sa čo najviac z nich dostalo do adopčného procesu.

Myslela som si, že môj prípad je len chybou v systéme, ktorú možno napraviť, ale dnes to už vidím v širších súvislostiach. Pri odoberaní detí sa používajú vymyslené dôvody a psychologické posudky, ktoré pomáhajú na to, aby rodičov onálepkovali a uľahčili tak proces odoberania detí a nedeje sa to len v UK.

Je to šialené, ľudia sa snažia o svojich prípadoch informovať, zakážu im to, niektorých dokonca zatvoria, alebo sa stratia, či dokonca zomrú.

Moje kontakty s deťmi zastavili, lebo dcéra na toalete počas kontaktu začala nahlas plakať a prosíkať ma, nech ju vezmem domov. Odvtedy som ju nevidela.

Som skvelá matka, svoje deti milujem, nikdy som im neublížila. Chybu spravili sociálni pracovníci a polícia, ale oni sú chránení a ostávajú bez potrestania. Ich chyby sa prehliadajú, alebo to neboli chyby a všetko bolo naplánované? Mal niekto jednoducho záujem o moje deti?

Na to, aby mi niekto navždy vzal deti, neexistuje dôvod.

Dúfam, že nájdem právnika, ktorý mi s mojim prípadom pomôže, aby sa moje deti vrátili domov. Nikdy sa nevzdám, verím, že sa dočkám spravodlivosti. Mojim starším chlapcom malá sestra a braček veľmi chýbajú.

PS: Najnovšie dostala Kellie oznámenie, že pre deti už našli adoptívnych rodičov. Nevie, či deti ostanú spolu alebo ich rozdelia. Adopcia by mala nadobudnúť platnosť o šesť týždňov.