Slovensko by mohlo malej Maxine pomôcť, aby sa vrátila späť k rodičom

Už je to takmer rok odkedy nórska sociálka odobrala dva a pol mesačné dievčatko slovensko-nórskemu páru. O niekoľko dní sa uskutoční  súd, na ktorom by slovenská strana mohla biologickej rodine významne pomôcť.

V máji minulého roku o tomto prípade informovali viaceré slovenské médiá. Dôvodom odobratia mal byť nedostatočný očný kontakt bábätka s matkou. Ako najlepšie riešenie tohto problému sa nórskej sociálke zdalo úplné prerušenie kontaktov medzi matkou a malou Maxine. Dieťa odobrali a umiestnili do pestúnskej rodiny. Spočiatku ho rodičia mohli vídať raz za dva týždne, dnes ho môžu vidiet iba raz za 7 týždňov.

V čase keď minulý rok o prípade informovali média, sa viaceré slovenské orgány nechali počuť, ako sa o prípad zaujímajú a všemožne sa rodine snažia pomôcť.

A ako je to dnes? Akej pomoci sa rodine dostalo? Veľa sa ukáže o niekoľko dní, kedy sa uskutoční v Nórsku súd, ktorý môže rozhodnúť  o osude malej Maxine. Súd mal byť pôvodne už v júni, ale preložili  ho až na február tohto roku, veď  pár mesiacov hore dole.  Pozitívum je, že sa naň za ten čas mohlo Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže ako aj Nórske veĺvyslanectvo poctivo pripraviť a brániť tak záujmy rodičov a biologickej rodiny zo Slovenska.

Na poslednom súdnom pojednávaní  sa náš veľvyslanec síce zúčastnil, ale keď ho sudca vyzval, aby prehovoril, celkom stratil reč. Za peniaze daňových poplatníkov si teda išiel posedieť na nórsky súd, popočúval čo sa hovorilo a šiel domov. Už vtedy sa vlastne naplnili slová nášho veľvyslanectva, že prípad pozorne sleduje. Pre veľvyslanca však čoskoro nastane ďalšia šanca a my budeme s napätím sledovať ako na súde zareaguje a budeme len dúfať, že medzi ním a sudcom dôjde aj viac ako len k očnému kontaktu.

Ďalšou nádejou je spomínané Centrum, ktoré by sa tiež mohlo zúčastniť prípadu ako tretia strana. Otázne je, či tak vôbec urobí, ako aj to, akým spôsobom bude hájiť záujmy rodiny. V prípade ak súd nebude akceptovať  rodičov ako rodičovstva schopných, mohlo by Centrum apelovať na to, že dieťa má na Slovensku babičku, ktorá je schopná a ochotná sa o svoju vnučku starať.

Dovtedy rodičom neostáva nič iné, ako si pomôcť hlavne sami. Otec Andrej má momentálne dve zamestnania, aby si dokázal platiť vysoké náklady na právnika, ktorého si rodina v Nórsku sama našla a ktorý je pre rodinu momentálne najväčšou nádejou. Druhou nádejou sú prezident, veľvyslanectvo a Centrum, ktoré prípad doteraz pozorne sledovali a snáď už začnú aj konať.

Treťou, a určite najúčinnejšou, nádejou pre malú Maxine bude pan Kollár, ktorý ako jediný z politikov prejavil snahu pomôct osobne aj finančne. 

Vyzerá to tak že o osudy detí majú viac záujem "mimo vládni" ako "vládni" .