Zbierka pre Maxine

Pred dvoma mesiacmi v Nórsku odobral Barnavern vtedy iba dvoj mesačnú Maxine milujúcim rodičom. Rodičia môžu svoju dcérku vidieť iba raz za 14 dní jednu hodinu. Maxine bola plne dojčená a aj napriek tomu ju odobrali matke a bez možnosti dieťatko dojčiť aspoň na kontaktoch. Maxine je po otcovi Slovenka  a má aj slovenský rodný list.

 

Maxine má biologickú rodinu výlučne iba na Slovensku, nakoľko jej mamička bola vychovávaná v pestúnskej starostlivosti v Nórsku.

 

Biologická rodina, ktorá žije na Slovensku sa na nás obrátila s prosbou o pomoc na vyriešenie finančnej situácie, ktorá sa týka súdnych konaní a financovanie právneho zastúpenia.

 

Rodičom poskytol Barnevern právneho zástupcu, ale žiaľ právnici, ktorí sú rodičom poskytnutí sú platení štátom a nespolupracujú s rodinou a tak to je aj v tomto prípade. Preto si rodičia museli nájsť právnika, ktorý bude hájiť ich práva a o jeho úhradu sa musia postarať sami. Žiaľ vďaka Barnevernu sa rodina dostala do finančnej tiesne, nakoľko sa im minuli finančné prostriedky, ktorými si chcú zachrániť to najcennejšie a to je ich malá a jediná Maxine.

 

Preto sme požiadali Ministerstvo vnútra o možnosť uskutočniť verejnú zbierku pre túto rodinu a na tento účel. Založili sme bankový účet s názvom "MAXINE" a obraciame sa na všetkých ľudí, ktorí by mohli finančne prispieť a tým pomôcť zachrániť malú Maxine, aby mohla vyrastať so svojimi rodičmi a biologickou rodinou.

 

Prosíme ľudí ktorí chcú rodine pomôcť v tejto ťažkej situácii, aby zaslali ľubovoľnú sumu na číslo účtu

 

Názov účtu : Maxine

 

ČSOB, a.s.

 

SK58 7500 0000 0040 2169 0491

CEKOSKBX

 

Adresa : OZ Deti patria rodičom

              Romanova 5

              851 02 Bratislava, Slovakia

 

Ďakujeme Vám za pomoc v mene celej rodiny, 



Viac tu:  http://oz-deti-patria-rodicom.webnode.sk/news/v-norsku-odobrali-kojenca-nepocujucej-matke-nadojcit-ho-mohla-iba-raz/

Stav účtu pre Maxine k 08.06.2015

11311029_1074835775864169_1807648633_n – kopie.jpg (90189)

Stav j účtu pre Maxine k 13.06.2015

13.06.2015.jpg (51114)

Stav k účtu pre Maxine k 15.06.2015

Zostatok na účte ku dnu 15.06.2015.jpg (128039)

 

 

 

 


 

 

Diskusná téma: Zbierka pre Maxine

Dátum: 28.01.2016

Vložil: Andrej

Titulok: Bez pomoci štátu by mi nemohli ukradnúť deti.

Píšem s odstupom mnohých rokov, odkedy som prišiel o svoje milované deti. Nič už na to nezmením ja ani nikto iný, preto nežiadam o pomoc, iba zdieľam svoje skúsenosti. Snáď pomôžu iným deťom. Čítame články o Barneverne, ale aj na Slovensku je situácia v mnohom podobná. Ešte síce neberú deťom oboch rodičov v takej miere ak Nóri, ale vyrábanie polosirôt je dobre zabehnuté a spoľahlivé, hoci na väčšinu takýchto krívd nemajú súdy rozumné dôvody. Mám na mysli najmä rozhodovanie o deťoch po rozvode.

V prvom rade si treba uvedomiť, že väčšina rozvádzajúcich sa sú v podstate normálni ľudia, ktorí sa rozvádzajú len preto, že je to dnes veľmi jednoduché a moderné. Rozhodne jednoduchšie ako sa postaviť čelom ku kríze a prekonať ju. To zároveň znamená, že väčšina týchto rodičov, aj otcov, je schopná normálne sa postarať o svoje deti. Vývinová psychológia tvrdí, že dieťa potrebuje pre zdravý vývin oboch rodičov. Okrem iného je veľmi potrebné, aby malo s oboma hlboký vzťah. Neexistuje žiadna rovnocenná náhrada za fungujúcu a milujúcu rodinu s oboma biologickými rodičmi. Stačí však nazrieť do súdnych rozhodnutí alebo štatistík z úradov alebo poradní aby sme videli, že úrady a súdy rozhodujú o deťoch po rozvode tak, akoby vôbec neplatilo, čo som tu napísal.
Naše súdy dlhodobo zverovali deti takmer výlučne do výhradnej starostlivosti jedného rodiča (93% matkám a 6% otcom) a aj dnes sa to len veľmi pomaly mení. Kontakt raz za dva týždne ani teoreticky nestačí druhému rodičovi na udržanie plnohodnotného vzťahu s dieťaťom, nieto na jeho rozvíjanie, výchovu, preberanie vzorov v správaní, postojoch atď. Okrem toho iste viete, alebo aspoň tušíte, že mnohí rodičia bránia druhému rodičovi ešte aj v takomto obmedzenom stretávaní. Napriek tomu že to často býva zároveň porušovaním platného rozsudku, súdy to vôbec neriešia, prakticky neexistuje žiadny rozumný a zároveň legálny spôsob, ako zjednať nápravu zlomyseľnosti rodiča „vlastniaceho dieťa“. Existuje postup, čo podnikať po právnej stránke, ale je príliš zdĺhavý a len zriedkavo niekto niečo rozumné dosiahne. Neexistuje na to žiadne rozumné ospravedlnenie, lebo nikto nemôže uveriť, že napr. 93% z otcov sú agresívni flákači, alkoholici, alebo totálne neschopní a nemilujúci rodičia.

Ďalším zväčšujúcim sa problémom je nafukovanie domáceho násilia a prakticky žiadna snaha zo strany štátu, aby hľadal skutočné príčiny problémov v rodine (bezducho tlačia rodičov do trestných oznámení, čím ich ešte viac rozoštvú) a rozlišoval pravdivé obvinenia od falošných (netrúfam si odhadnú koľko ich je, ale ani zďaleka to nie sú zanedbateľné čísla. Zdroje uvádzajú 10% až 70%, čo samozrejme veľmi atakujú tí, ktorí majú z domáceho násilia živobitie). Práve naopak, na úrovni zákonov aj pravidiel činnosti súvisiacich úradov sa podniká stále viac krokov ako znižovať objektivitu posudzovania obvinení z páchania domáceho násilia. Dôsledkom je, že v mene peknej myšlienky ochrany skutočne týraných štát spôsobuje porovnateľné utrpenie 10 až 70% iných detí, ktoré neboli týrané. Ich skutočné týranie a utrpenie sa začne až nespravodlivou izoláciou od nevinného rodiča a štát nešťastie nakoniec legalizuje rozsudkom o zákaze styku, alebo aspoň o značnom obmedzení kontaktov s rodičom.

Ako som už naznačil, s tým všetkým súvisí umelé narušenie vzťahov detí s rodičmi. Nech už toto narušenie nazveme akokoľvek, len hlupáci môžu veriť, že izolácia od blízkej osoby nemôže narušiť vzťah vyvíjajúceho sa dieťaťa s rodičom. Navyše ak je zároveň svedkom negatívnych postojov aj rečí proti izolovanému rodičovi. Okrem toho že sa medzi odborníkmi vedú žabo-myšie vojny o názve tohto problému (nazvime ho tu Syndróm zavrhnutého rodiča, SZR, PAS), ktorý má dnes už vážne dopady na celú spoločnosť, z nepochopiteľných dôvodov sú aj medzi známymi odborníkmi ľudia, ktorí tvrdia že nič také neexistuje. Dôsledkom je, že dieťaťu trpiacemu na SZR dnes nikto nepomôže. Ani súd, ani sociálna kuratela, ombudsmanka, polícia a ani drvivá väčšina psychológov. Psychológovia vyhlásia zástancov SZR za pedofilov a organizácie určené na pomoc obetiam násilia si pred týmto vážnym problémom dlhodobo zakrývajú oči. Možno preto, že same pomáhajú zlomyseľným rodičom takto trápiť deti a súdy nakoniec spečatia osud dieťaťa.

Výsledkom toho všetkého je, že je ľahké a beztrestné zneužiť štát na izoláciu druhého rodiča od dieťaťa. Najmä ak to chce zlomyseľná matka (ale podarilo sa to už aj niekoľkým otcom). Pri obvinení z domáceho násilia vyhodí polícia otca na ulicu aj bez dôkazov, možnosti obhajoby a bez súdneho rozhodnutia. Začne sa trestné konanie, ktoré u nás trvá niekoľko rokov. Počas neho, bez ohľadu na dôkaznú situáciu, majú všetky dotknuté inštitúcie silné sklony zaobchádzať s obvineným ako s vinným – to spravidla znamená niekoľkoročnú izoláciu od vlastných detí a hladký rozvod. Je pochopiteľné, že ak matka dokáže krivo obviniť otca svojich detí, nebude ho pred deťmi vychvaľovať. Najmä malé deti až do puberty si tieto názory pomerne ľahko osvojujú a je len otázkou času, kedy začnú otca vnímať tak ako ich matka. Po právoplatnom skončení trestného konania však nikto okrem vyhnaného rodiča chyby nenapráva. Ak sa otec dožaduje obnovenia kontaktov a vzťahov so svojimi deťmi, súdy ani znalci neskúmajú prečo dieťa nechce byť s otcom, ani kedy a prečo sa ho začalo báť. Odvolajú sa paradoxne na právo dieťaťa vyjadriť svoj názor a rozsudkom spečatia pokračovanie umelej izolácie. Ak by aj otec presvedčil súd, že treba riešiť nejaké SZR, len ťažko nájde odborníka, ktorý by vedel a mohol kompetentne riešiť umelo rozbitý vzťah s dieťaťom. A tak, bez ohľadu na vinu alebo nevinu, sú rodič a najmä dieťa doživotne potrestaní trestom, ktorý nie je ako trest definovaný v žiadnom trestnom zákone. Sú potrestaní zločinom proti najzákladnejším ľudskským právam a nikto za to nenesie zodpovednosť. To je od štátu zároveň signál pre spoločnosť, že takto ohavne sa môžu občania zbavovať manželov a ubližovať svojim deťom.

Je to smutné a bezútešné, ale verím, že o problémoch sa nemá mlčať, lebo inak nie je ani nádej, že by sa aspoň v budúcnosti riešili.

Pridať nový príspevok